Život Prešova
online
online
Ján Ondruš, básnik zraniteľnosti a utrpenia, sa narodil pred 90 rokmi
11.03.2022 Dunajská Streda
Nová
Vieska/Bratislava 11. marca (TASR) - Ako originálny a zrelý básnik sa
Ján Ondruš predstavil v roku 1956 básňami uverejnenými v dnes už
legendárnom časopise Mladá tvorba. Jeho debutová zbierka Vajíčko z roku
1958 sa však pre cenzorský zásah vydania nedočkala. Oficiálnym knižným
debutom Jána Ondruša sa tak stala zbierka Šialený mesiac z roku 1965.
"Ján Ondruš je najvýznamnejším slovenským básnikom lyriky ako paradigmy modernej literatúry 20. storočia. Je básnikom najvypätejších existenciálnych situácií a lyrických polôh, telesnosti bez ornamentálnej metaforickej figuratívnosti, básnikom zraniteľnosti, tŕpnosti a utrpenia, básnikom poetiky elipsy, maximálnej skratky, básnickým bratom Ivana Laučíka, Ivana Štrpku a Erika Grocha," uviedol pre TASR Peter Zajac, literárny vedec z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).
Od narodenia Jána Ondruša, jedinečného básnika, ale aj prekladateľa, uplynie v piatok 11. marca 90 rokov.
Ján Ondruš, rodným priezviskom Ondrus, sa narodil 11. marca 1932 v Novej Vieske. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a v roku 1951 maturoval na Pedagogickom gymnáziu v Nitre. Po maturite študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, ale štúdium zo zdravotných dôvodov nedokončil. Tuberkulózne ochorenie spustilo postupné zhoršovanie aj psychického zdravia budúceho výrazného predstaviteľa modernej slovenskej poézie.
Po preliečení sa zamestnal ako účtovník v uhoľných baniach v Novákoch. Neskôr pôsobil ako knihovník v Trnave či v Modrom Kameni. Od roku 1958 pracoval v Divadle Jozefa Gregora Tajovského (DJGT). Po vážnom zhoršení zdravotného stavu bol od roku 1961 na invalidnom dôchodku a žil striedavo v Stupave a vo Veľkých Levároch. Od roku 1971 bol klientom liečebného sociálneho ústavu v Olichove a neskôr domova dôchodcov v Stupave.
V roku 1956 sa Ján Ondruš na stránkach Mladej tvorby predstavil desiatimi básňami ako výrazný a osobitý básnik. O dva roky neskôr pripravil do tlače svoju debutovú zbierku Vajíčko, ktorá však pre zásah komunistickej cenzúry napokon nevyšla. Rukopis neskôr básnik spálil.
Napriek nespornému talentu oceňovaného aj súdobou literárnou kritikou sa oficiálneho knižného debutu dočkal až v politicky uvoľnenejšej atmosfére v roku 1965, keď mu vyšla zbierka Šialený mesiac. Za zbierku, ktorou sa Ján Ondruš prihlásil aj k tzv. trnavskej skupine konkretistov, dostal Cenu Ivana Krasku.
Uvoľňujúce sa 60. roky minulého storočia priali originálnosti Ondrušovej poetiky oslobodenej od konvenčných postupov. V roku 1968 vydal dve zbierky Posunok s kvetom a V stave žlče. Na začiatku normalizačných rokoch sa mu podarilo publikovať ešte dve básnické knihy Kľak (1970) a Mužské korenie (1972), po ktorých nasledovala viac ako 20-ročná odmlka.
V roku 1982 vyšiel výber z jeho tvorby pod názvom Pamäti a o dva roky neskôr aj rekonštrukcia rukopisu zbierky Vajíčko, ale tieto knihy básnik neautorizoval. Ondrušom autorizovaný výber z jeho tvorby vyšiel v roku 1996 pod názvom Prehĺtanie vlasu a v roku 1997 vydal knihu básní Ovca vo vlčej koži.
Napriek spomínanej viac ako 20-ročnej odmlke sa Ján Ondruš neocitol na okraji literárneho života. Podľa Petra Zajaca stojí naopak stále v centre slovenského literárneho diania. "Patrí medzi hraničných lyrikov na ostrí noža a je jedným z najvýnimočnejších slovenských básnikov dvadsiateho storočia. Stal sa básnikom Milana Hamadu, Fedora Matejova, Zoltána Rédeya, ale aj celého rozpätia autorov od Daniel Heviera po Michala Rehúša," uviedol pre TASR literárny vedec.
Podľa Petra Zajaca sa Ján Ondruš podobne ako jeho lyrický brat Paul Celan stal básnikom, žijúcim v tieni holokaustu, s koreňmi vo vzduchu. "Tak ako bol Paul Celan emigrantom v Černoviciach, Bukurešti, Viedni, Paríži, Tübingene, Tarusse, Berlíne, Prahe, Jeruzaleme, bol Ján Ondruš od Novej Viesky po stupavský domov dôchodcov repatriantom a emigrantom života na malom kúštičku sveta menom Slovensko," skonštatoval Peter Zajac.
V rokoch 1994, 1999 a 2000 jedinečného básnika navrhli na Nobelovu cenu za literatúru. Trikrát Jána Ondruša navrhol slovenský PEN-klub a dvakrát literárny vedec, historik a kritik Milan Hamada. V roku 2020 sa Literárnej nadácii Studňa podarilo vydať z Ondrušovho rukopisu zbierku básní pre malých aj veľkých čitateľov s názvom Kreslím koňo koňaté.
Ján Ondruš zomrel 7. novembra 2000 v Stupave vo veku 68 rokov.
"Životný príbeh Jána Ondruša je rovnaký ako príbeh všetkých moderných básnikov - vydedencov. A keďže žijeme vo vydedenom svete, žijeme aj v krehkom básnickom svete Jána Ondruša a Paula Celana, rozprestierajúcom sa od Novej Viesky po Stupavu a od Černovíc v zanikajúcej Habsburskej ríši roku 1920 po ukrajinské Černovice, ostreľované Rusmi v roku 2022. Lebo krehkosť znamená vnímavosť voči najjemnejším prejavom a existenciálnym krízam ľudského bytia," pre TASR zhrnul odkaz diela a života Jána Ondruša literárny vedec Peter Zajac.
"Ján Ondruš je najvýznamnejším slovenským básnikom lyriky ako paradigmy modernej literatúry 20. storočia. Je básnikom najvypätejších existenciálnych situácií a lyrických polôh, telesnosti bez ornamentálnej metaforickej figuratívnosti, básnikom zraniteľnosti, tŕpnosti a utrpenia, básnikom poetiky elipsy, maximálnej skratky, básnickým bratom Ivana Laučíka, Ivana Štrpku a Erika Grocha," uviedol pre TASR Peter Zajac, literárny vedec z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).
Od narodenia Jána Ondruša, jedinečného básnika, ale aj prekladateľa, uplynie v piatok 11. marca 90 rokov.
Ján Ondruš, rodným priezviskom Ondrus, sa narodil 11. marca 1932 v Novej Vieske. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a v roku 1951 maturoval na Pedagogickom gymnáziu v Nitre. Po maturite študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, ale štúdium zo zdravotných dôvodov nedokončil. Tuberkulózne ochorenie spustilo postupné zhoršovanie aj psychického zdravia budúceho výrazného predstaviteľa modernej slovenskej poézie.
Po preliečení sa zamestnal ako účtovník v uhoľných baniach v Novákoch. Neskôr pôsobil ako knihovník v Trnave či v Modrom Kameni. Od roku 1958 pracoval v Divadle Jozefa Gregora Tajovského (DJGT). Po vážnom zhoršení zdravotného stavu bol od roku 1961 na invalidnom dôchodku a žil striedavo v Stupave a vo Veľkých Levároch. Od roku 1971 bol klientom liečebného sociálneho ústavu v Olichove a neskôr domova dôchodcov v Stupave.
V roku 1956 sa Ján Ondruš na stránkach Mladej tvorby predstavil desiatimi básňami ako výrazný a osobitý básnik. O dva roky neskôr pripravil do tlače svoju debutovú zbierku Vajíčko, ktorá však pre zásah komunistickej cenzúry napokon nevyšla. Rukopis neskôr básnik spálil.
Napriek nespornému talentu oceňovaného aj súdobou literárnou kritikou sa oficiálneho knižného debutu dočkal až v politicky uvoľnenejšej atmosfére v roku 1965, keď mu vyšla zbierka Šialený mesiac. Za zbierku, ktorou sa Ján Ondruš prihlásil aj k tzv. trnavskej skupine konkretistov, dostal Cenu Ivana Krasku.
Uvoľňujúce sa 60. roky minulého storočia priali originálnosti Ondrušovej poetiky oslobodenej od konvenčných postupov. V roku 1968 vydal dve zbierky Posunok s kvetom a V stave žlče. Na začiatku normalizačných rokoch sa mu podarilo publikovať ešte dve básnické knihy Kľak (1970) a Mužské korenie (1972), po ktorých nasledovala viac ako 20-ročná odmlka.
V roku 1982 vyšiel výber z jeho tvorby pod názvom Pamäti a o dva roky neskôr aj rekonštrukcia rukopisu zbierky Vajíčko, ale tieto knihy básnik neautorizoval. Ondrušom autorizovaný výber z jeho tvorby vyšiel v roku 1996 pod názvom Prehĺtanie vlasu a v roku 1997 vydal knihu básní Ovca vo vlčej koži.
Napriek spomínanej viac ako 20-ročnej odmlke sa Ján Ondruš neocitol na okraji literárneho života. Podľa Petra Zajaca stojí naopak stále v centre slovenského literárneho diania. "Patrí medzi hraničných lyrikov na ostrí noža a je jedným z najvýnimočnejších slovenských básnikov dvadsiateho storočia. Stal sa básnikom Milana Hamadu, Fedora Matejova, Zoltána Rédeya, ale aj celého rozpätia autorov od Daniel Heviera po Michala Rehúša," uviedol pre TASR literárny vedec.
Podľa Petra Zajaca sa Ján Ondruš podobne ako jeho lyrický brat Paul Celan stal básnikom, žijúcim v tieni holokaustu, s koreňmi vo vzduchu. "Tak ako bol Paul Celan emigrantom v Černoviciach, Bukurešti, Viedni, Paríži, Tübingene, Tarusse, Berlíne, Prahe, Jeruzaleme, bol Ján Ondruš od Novej Viesky po stupavský domov dôchodcov repatriantom a emigrantom života na malom kúštičku sveta menom Slovensko," skonštatoval Peter Zajac.
V rokoch 1994, 1999 a 2000 jedinečného básnika navrhli na Nobelovu cenu za literatúru. Trikrát Jána Ondruša navrhol slovenský PEN-klub a dvakrát literárny vedec, historik a kritik Milan Hamada. V roku 2020 sa Literárnej nadácii Studňa podarilo vydať z Ondrušovho rukopisu zbierku básní pre malých aj veľkých čitateľov s názvom Kreslím koňo koňaté.
Ján Ondruš zomrel 7. novembra 2000 v Stupave vo veku 68 rokov.
"Životný príbeh Jána Ondruša je rovnaký ako príbeh všetkých moderných básnikov - vydedencov. A keďže žijeme vo vydedenom svete, žijeme aj v krehkom básnickom svete Jána Ondruša a Paula Celana, rozprestierajúcom sa od Novej Viesky po Stupavu a od Černovíc v zanikajúcej Habsburskej ríši roku 1920 po ukrajinské Černovice, ostreľované Rusmi v roku 2022. Lebo krehkosť znamená vnímavosť voči najjemnejším prejavom a existenciálnym krízam ľudského bytia," pre TASR zhrnul odkaz diela a života Jána Ondruša literárny vedec Peter Zajac.
www.ZIVOTPO.sk
